SAMOJED

" Biely dobyvateľ "

Samojedi sa preslávili vďaka polárnym expedíciám. Stali sa z nich dobyvatelia a hrdinovia zároveň, mnohí pri dobývaní pólov položili svoje životy. Polárnici oceňovali ich neobyčajnú vytrvalosť spojenú s úžasnou skromnosťou a miernou, priateľskou povahou. 

Pôvod a vznik

Vo veľmi dávnych dobách ľudia sprevádzaní svojimi psami a stádami sobov putovali cez pláne Iránu. Žili iba z toho, čo im krajina poskytla. Vlastníctvo majetku neexistovalo, krajina patrila všetkým, až kým nenastal zlom. So vrastajúcou populáciou došlo k separovaniu do rodín. Niektoré kmene potrebovali stále viac pasienkov pre svoje stáda. Celé skupiny rodín, či dokonca kmeňov často z existenčných dôvodov odchádzali alebo boli vytláčané zo svojich pôvodných sídiel na vzdialenejšie pasienky. V priebehu stáročí putoval útly kočovný kmeň, ktorého členov dnes nazývame Samojedi alebo Nenci, cez Mongolsko ďalej a ďalej na sever, až prišiel do najvzdialenejších oblastí severozápadnej Sibíri tiahnucich sa na obrov-skom území tundry od východného pobrežia Bieleho mora po rieku Jenisej, na severe lemovaných polárnym kruhom a končiacich Severným ľadovým oceánom, ktoré tvoria najsevernejšiu časť kontinentu. Tieto oblasti sú považované za jedni z najdrsnejších a najnemilosrdnejších miest, v ktorých ľudia kedy žili. Ale práve tu Samojedi spolu so svojimi psami a sobmi našli útočište, pevnosť ohraničenú stenami zo snehu a ľadu, v ktorej zotrvali stáročia. Vo svojej novej domovine dali mierumilovní Samojedi vznik plemenu psa, s ktorým zdieľali posteľ a príbytky, hostiny i hladovanie. Ich úlohou bolo loviť, strážiť stáda sobov (caribu) a ťahať náklad. Krajinu, v ktorej žili, a tiež psy, ktoré vlastnili, boli pomenované podľa názvu tohto kmeňa. Prírodné prekážky tvorili prirodzené hranice, ktoré túto oblasť oddeľovali a izolovali od ostatného sveta, čo prispelo k tomu, že Samojedi svoje plemeno vytvorili bez primiešavania alebo kríženia s inými pleme-nami.
Samojedi boli kočovným národom a patrili k najstarším obyvateľom centrál-nej Ázie. Delili sa do viacerých skupín, z ktorých najpočetnejšou boli Nentsi a Entsi. Keďže boli závislí na chove sobov sú označovaní názvom "sobia kultúra". Kočovali v závislosti od sezóny i pohybu sobích stád. Soby sa stali symbolom ich zdravia i postavenia. Sobia srsť má duté vlákna a vytvára tak skvelú izoláciu, preto ju využívali ako príbytok (chooms - prenosné stany), odev, posteľ i prikrývku. Chooms tvorila kostra z mladých stromčekov pokrytá sobími kožami, vďaka čomu sa dali ľahko skladať a prenášať. Oblečenie pozostávalo z dlhých vypracovaných sobích koží s kapucňou a srsťou obrátenou dovnútra. Samojedi uctievali zvieratá a praktizovali šamanizmus. Šaman bol človek s vysokým náboženským postavením a vystupoval ako hovorca k duchom. Iba on mohol vytušiť, kde sa stáda objavia, ako zvyšovať a skladovať zásoby potravín a praktizovať liečenie

Samojedi boli ľudia žltkastej pleti, nižšej zavalitej postavy, s vysokými lícnymi kosťami, s rovným alebo konkávnym nosom. Pramene dokazujú, že spoločne so svojimi psami putovali do arktických oblastí najmenej tisíc rokov pred naším letopočtom. Potrava sobov - mach a lišajníky, ktoré obrovské stáda konzumovali vo veľkých množstvách, rástli veľmi pomaly niekoľko rokov, kým boli dostatočne veľké, preto boli sústavne v pohybe a pravidelne putovali z tundry do tajgy a späť. I keď pôvodne Samojedi soby iba lovili, postupne ich začali ovládať a mnohoročnou selekciou a odstraňovaním samcov, ktorí sa snažili odchádzať so sobími kravami a teľcami a ponechávaním submisívnych samcov, ktorí ostávali so stádom, sa z nich stali pastieri. Pri takomto spôsobe života bol jednoúčelový pes neprijateľný, pretože Samojedi museli vykonávať množstvo prác v rodinnom kruhu a nebolo možné chovať špecializované plemená. Psy používali na pasenie, udržiavanie stáda pohromade, ale aj ochranu pred vlkmi a medveďmi. Niekedy ich zapriahli do saní, ale väčšinou to bola práca sobov. Často slúžili ako živý ohrievač. Okrem chovu sobov sa Samojedi živili tiež lovom a chytaním rýb. Psy boli výbornými chytačmi rýb a používali sa tiež na ťahanie lodí a sietí, keď v sťažených podmienkach nebolo možné na tieto účely použiť soby. Psy Samojedov majú veľa spoločného s ich majiteľmi. Získali schopnosť prejaviť náklonnosť ku všetkým ľudom, čo zrejme vyplynulo z pozitívneho vzťahu ľudí k nim. Títo prejavovali neobvyklú lásku k svojim nádherným psom, starajúc sa o nich ako o členov rodiny, zdieľajúc s nimi príbytok i posteľ. Takto boli ich psy vychované k láske a k porozumeniu k ľuďom s neochvejným zmyslom pre dôveru a vernosť, ktorá je zreteľná v tomto plemene do dnešných dní. Sú verné, priateľské, so zmyslom pre humor, absolútne spoľahlivé - aj to bolo dôvodom, prečo sa často podieľali na výchove detí. Svorka samojedov dokázala odohnať aj polárneho medveďa.

Samojedi svojich psov nazývali bjelkiers (biele psy, ktoré sa rodia biele). Bjelkiers si získali osobité miesto v kultúre i v príbytkoch svojich pánov. Hoci aj iné národy pestovali sobiu kultúru, ich psy boli často využité ako jedlo i kvôli kožušine. U Samojedov skrášľovali pánov odev svojou kožušinou iba agresívne a nevychované bjelkiers. V príbytkoch sa bjelkiers mohli voľne pohybovať. Boli mierne a príjemné.

Na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia začínajú Rusi preskúmavať Sibír a súčasne spoznávajú vlastnosti bjelkiers. Ich krása očarila i rodinu cára. Pri výnimočných príležitostiach cár obdarovával európsku šľachtu. Bielkers boli povýšené na kráľovskú hodnotu a chránené pred cudzincami. Rusi si rýchlo uvedomili neoceniteľné vlastnosti týchto psov pre bádateľov. A ich reputácia sa rýchlo šírila ďalej.


Dobývanie pólov

Do jednoduchého sveta Samojedov postupne zasiahla civilizácia. V roku 1870 obleteli Európu publikované príbehy o mierumilovných Samojedoch a ich psoch, skrytých na dlhú dobu pred svetom ako diamant. Samojedy, nazývané tiež "sobie psy" alebo "smejúce sa psy", boli úspešne použité arktickými objaviteľmi, robili skvelých saňových psov a svojou vynikajúcou povahou vytvárali bezstarostnú atmosféru. Psy kupovali bádatelia na arktické a antarktické výpravy. Iba niekoľko z týchto zvierat sa po skončení výprav dostalo do Anglicka, a to zásluhou Ernesta a Clary Kilburn Scott, ktorí sa pričinili aj o ich ďalšie rozšírenie.

Rus menom Alexander Trontheim bol človekom, ktorý zaobstarával samojedov pre ruskú vládu a polárnych objaviteľov. Fridtjof Nansen o tomto výnimočnom pleme-ne počul a najal si Trontheima, aby mu niekoľko týchto psov zohnal. A práve Nansen bol jedným z prvých, ktorí samojedov použili ako ťažné zvieratá (1893-94). Počas svojej prvej expedície na severný pól nazvanej Fram strávil istý čas s kmeňom Samojedov. Navrhol a postavil si loď nazvanú Fram, aby preskúmal Arktídu. O dokona-losti jeho lode svedčí fakt, že mu poslúžila počas dlhých 35 rokov na jeho piatich expedíciách. Nansenov príbeh o najvzdialenejšom severe so samojedmi je eposom psej udatnosti, ktorá pretkáva celú históriu ľudského objavovania "konca sveta". Kto raz čítal o týchto statočných psoch znášajúcich utrpenie, keď boli jeden po druhom zabíjaní, aby sa mohli nakŕmiť ich druhovia a v bezvýchodiskových situáciách ich vlastní páni, neostane voči nim chladný. Hoci mali poranené a krvácajúce labky, vždy pracovali až do posledných síl Nansen bol profesorom na siedmich oddeleniach nórskej univerzity. Bol veľmi metodický a mal preto najlepšie metódy bádania pre arktický prieskum a tiež na zisťovanie, ktorý pes by bol najlepší pre ním stanovené ciele. Správne odhadol samojedov ako najvhodnejšiu voľbu pre svoje zámery. Nansen strávil dlhý čas a vynaložil značné úsilie pri skúmaní Arktídy. Osudový bol jeho pokus o zdolanie severného pólu na kajaku spolu s 28 samojedmi. Pokus sa nevydaril. Žiadny z jeho psích spoločníkov sa nevrátil. Nansenovo obdobie zahŕňa viaceré desaťročia. Ovplyvnilo všetkých veľkých arktických a antarktických bádateľov z konca devätnásteho storočia.

Inou vplyvnou osobnosťou v oblasti bádania bol brat talianskeho kráľa, vojvoda Abruzzi. Zo svojich ciest spísal detailné poznámky, ktoré boli neskôr uznávané ako slovo božie. Rady hľadal u Nansena, a ten mu odporučil samojedov ako ideálnych saňových psov. Abruzzi počas svojej expedície použil 120 samojedov dodaných Trontheimom. Pre inteligenciu a vytrvalosť ako ťažných saňových psov použili samojedov aj ďalší významní európski bádatelia ako Borchgrevink, Amundsen, Shackleton do Antarktídy, Nansen, Abruzzi do Arktídy, a tiež americkí polárnici Fiala a Baldwin. Výnimkou bol kapitán Robert Scott, ktorý použil poníky. Hoci Scott zobral aj 33 samojedov, niekto im odsekol chvosty, čo sa im stalo osudným. Chvost, ktorý slúžil ako filter zakrývajúci v spánku nos, chýbal a psy do troch týždňov poumierali na zápal pľúc.

14. decembra roku 1911 po 99 dňovej ceste a prekonaní 1860 míľ Roald Amundsen ako prvý človek v histórii dobyl južný pól. Pomáhalo mu 52 z pôvodne pripravovaných a trénovaných 97 psov, ktoré ťahali štyri sane. Prvým zvieraťom na južnom póle bol Amundsenov vodiaci pes - sučka samojeda Etah. Po návrate z expedície tieto psy venoval iným bádateľom a niektoré sa dostali do Anglicka. Dôvod, prečo boli samojedské psy preferované pred husky a grónskymi psami, bola ich povaha. Bez výnimky boli voči bádateľom prívetivé, čo ich predurčovalo na to, že sa z nich stali vyhľadávané saňové psy polárnikov. Za najväčší poklad považoval Amundsen psy. "Závisí od nich celá expedícia," hovoril a nazýval ich deťmi, po návrate z južného pólu sa vyjadril, že bez týchto psov by ho nielen nedosiahol, ale ani by sa nebol nevrátil.

Je potrebné spomenúť, že prvé polárne expedície boli nemilosrdným obdobím pre psov i ľudí. Z dôvodu optimalizácie hmotnosti sa zásoby potravín obmedzovali len na cestu k cieľu. Na spiatočnú cestu sa počítalo so spotrebou psov. Mnoho ich zahynulo zbytočne, pretože bádatelia nepoznali ich anatómiu a fyziológiu a spôsobili, že psy boli vystavované nebezpečenstvu. Odsekli im chvosty, čo viedlo k zápalu pľúc. Často strihaná srsť ich nedokázala chrániť pred mrazom. Nansen kŕmil silnejších psov slabšími namiesto toho, aby zobral viac krmiva alebo ulovil tuleňa. Len tí najodolnejší a tí, čo mali šťastie, prežili cestovanie cez drsnú ľadovú krajinu a dali základ dnešnému plemenu. Väčšina samojedov v Európe i Amerike má svojich predkov vo veteránoch z týchto expedícií.

Samojed dobýva civilizovaný svet

Import samojedov v obmedzenej miere začal už na začiatku 90-tych rokov predminulého storočia a počas nasledujúcich rokov sa úspešne rozvíjal. Príslušníci rodiny kráľovnej Viktórie mali svoje sídla po celej Európe a tiež v Rusku, kde žila dcéra kráľovnej Alexandra ako manželka cára Nikolaja II. Major F. Jackson jej predstavil samojeda menom Jacko, ktorého použil ako vodcu záprahu na svojej výprave do Antarktídy. U Jacksona má svoj pôvod veľa dnešných samojedov. Alexandra očarená krásou tohto plemena poslala ako dar svojmu bratovi, Princovi z Walesu, ktorý bol veľkým obdivovateľom psov a zároveň tiež prezidentom Kennel Clubu, niekoľko psov, ktorých obzvlášť obľuboval. Medzi nimi boli aj samojedi. Ich očarujúci vzhľad budil pozornosť v rýchlo sa rozvíjajúcom svete psích výstav, na ktorých sa kráľovský pár aktívne zúčastňoval. Na obraze z roku 1888, ktorý bol namaľovaný pri príležitosti "Pen a Pencil" striebornej svadby Princa a Princeznej z Walsu, je kráľovský pár zobrazený so samojedom ležiacim pri nohách. Táto maľba je uložená v Kráľovskej zbierke.

V roku 1889 Ernest Kilburn-Scott, člen Královskej zoologickej spoločnosti, cestoval do severných oblastí Ruska a ako darček pre svoju ženu priniesol psa menom Sabarka. Sabarka mal hnedú farbu s nádychom bielej na hrudi, končatinách a chvoste. V roku 1893 člen posádky drevenej nákladnej lode priniesol zo Sibíri do Londýna sučku a predal ju Kilburn Scottovi, ktorý jej dal meno "Whitey Petchora". Z jej spojenia so Sabarkom vzišli potomkovia so zmiešanou farbou, bielou, hnedou a čiernou. Kilburn-Scott podal do novín inzerát, podľa ktorého predával šteniatka po Sabarkovi a Whitey Petchora a opísal ich ako pôvabné biele ruské (samojed) šteniatka saňových psov, ako malé polárne medvede, najnežnejšie a najmilovanejšie. Spolu s manželkou založili známu chovateľskú stanicu Farningham, ktorá po dlhú dobu usmerňovala chov samojedov v Európe. Väčšina polárnikov získala psy pre svoje expedície práve z tejto chovateľskej stanice. V nasledujúcich rokoch boli importované ďalšie samojedy. Niekoľko psov bolo privezených z polárnych expedícií na severný pól vedených Nansenom a F. G. Jacksonom a z expedícií na Južný pól vedených Newnes-Borchgrevinkom a Shackletom naspäť do Nórska, Británie, na Nový Zéland a do Austrálie. Jedného čisto bieleho samojeda priviezol z východnej Sibíri kapitán Labourn Popham. Fotografia tohto psa s popisom "Importovaný v 1894" a "Typ, ktorý chcem" dokumentuje zmýšľanie menovaného pána o danom plemene.

Na začiatku dvadsiateho storočia navštívili manželia Kilburn-Scottovi Zoo v Sydney a uvideli nádherného samojeda vystavovaného medzi dvomi tigrami. Psa si kúpili, priviezli do Anglicka a dali mu meno Antarctic Buck. Bucka videl aj Jack London a označil ho za jedného z najkrajších psov, akého kedy videl. Keď mal osem psov s nápadne typickými znakmi, napísal prvý štandard plemena. Spomenul v ňom všetky znaky, ktoré považoval za dôležité. Následne stanovil chovných psov, ktoré vyhovovali jeho požiadavkám. Kilburn-Scottov štandard povoľoval všetky farby, pričom ale biela farba bola preferovaná. Poznámky z neskoršieho obdobia naznačujú, že čierna a hnedá farba sa pomerne rýchlo strácala.

V histórii samojedov sa prelínajú dva základné typy: medvedí a vlčí, hoci existoval aj líščí, ktorý však v chove nebol nikdy použitý. Scott sa pokúšal tieto dva typy skrížiť. Snažil sa zachovať prednosti jedného a potlačiť nedostatky druhého typu. Podľa jeho predstáv ideálny samojed mal byť statný ale nie robustný, krásny, elegantný, hrdý a schopný práce, na ktorú bol pôvodne určený. Nebolo jednoduché dosiahnuť požadovaný výsledok. Veľkou prekážkou bola práve farba srsti. Najprv do chovu začlenil čierne samojedy pre ich vynikajúci exteriér. Až po dlhšom čase sa mu podarilo vyšľachtiť psa s ustálenou bielou alebo krémovou farbou srsti. Zároveň sa presadil medvedí typ. Tento dodnes v Anglicku prevláda. Predstaviteľ medvedieho typu má veľmi kompaktný trup. Veľký dôraz sa kladie na nádhernú, širokú, bohato osrstenú hlavu. Výraz očí je živý, priateľský a nežný. Telo pokrýva hustá srsť. Podsada je hustá a mäkká, vrchná srsť dlhšia a rovná. Končatiny sú silné a správne zauhlené.

Naproti tomu v USA dominuje druhý typ - vlčí. Psy majú statný trup, trochu dlhšie končatiny než pri medveďom type. Hlava je skôr užšia, nos a uši dlhšie. Srsť na hlave nevytvára masku a golier na krku. Výraz očí je hrdý a rozhodný. Pohyb je vynikajúci, elegantný. Prvý samojed prichádza do Ameriky v roku 1904, kedy princezná Montyglyon so sebou priniesla svojho samojeda ako spoločníka. Pôvodne to bol dar od cárovho brata, veľkovojvodu Nikolaja. Princeznej sa podarilo získať aj sučku Etah - vodcu Amundsenovej výpravy. Od tých čias sa toto plemeno spopularizovalo ako saňový pes, pretože bolo ľahšie ovládateľné ako iné saňové psy. Pozoruhodný výkon samojedov spolu s príťažlivým vzhľadom si získal sympatie verejnosti a ich popularita rýchlo rástla najmä po druhej svetovej vojne.

Prvý oficiálny štandard bol schválený v Anglicku v roku 1909 a v tom istom roku bol založený Britský Samojed klub. Samojed bol premenovaný z Bjelkier na Samoyede, po národe, ktorý ich vychoval. Slovo "Sahm-uh-yed" znamená "živiť sa sám, byť si sebestačný" a nie "samopojedanie", ako sa niektorí domnievali. V roku 1912 Kennel Club rozhodol, že samojedi môžu byť vystavovaní vo vlastnej triede, a nie ako dovtedy v triede medzi zahraničnými psami. V roku 1923 Kennel Club vypustil z názvu plemena hlásku "e", a tento názov ostal až dodnes ako Samoyed. U nás sa stretávame tiež s názvami Samojed, Samojedský pes, či Samojedskaja sabaka. Americký samojed-klub bol založený 14. februára 1923 a oficiálny štandard bol prijatý o tri mesiace neskôr. Na európsky kontinent sa samojed dostal po prvej svetovej vojne. K najstarším chovom parí chov francúzsky. Prvého samojeda sem priviezli z ruského frontu. Bol krémový a volal sa Fingal. Prvý taliansky samojed sa volal Moro a pochádzal z expedície vojvodu Abruzziho.


Súčasný samojed - dobyvateľ našich sŕdc

Usmievavý výraz, šibalský pohľad tmavých očí a nádherná biela srsť - to je samojed. Vyžaruje z neho krása, sila, hrdosť a ušľachtilosť. Pôsobí dojmom odolného a silného psa. Je typický klusák a rovnomerným tempom dokáže prekonať veľké vzdialenosti. Jeho ozdobou je bohatá a hustá dvojitá srsť. Pripúšťa sa farba čisto biela, krémová (piškótová) alebo biela so žltkastými znakmi. Srsť má na končekoch strieborný nádych.. Krycie chlpy by mali odstávať od tela. Podsada je krátka, mäkká a hustá, počas zimy je taká hustá, že nie je možné prstom sa dotknúť kože. Vďaka týmto osobitým vlastnostiam sa sneh nemôže nazhromaždiť na srsti a pes ho môže ľahko otriasť dole. Psy pĺznu väčšinou raz, sučky dvakrát do roka, keď strácajú hustú podsadu, ktorá sa môže spriadať na teplé oblečenie. Srsť nemá psí zápach. Samojedove tmavohnedé mandľovité oči zošikmeného tvaru a tmavé viečka redukujú žiarenie odrážajúce sa od snehu. Prsty na labkách sa môžu roztiahnuť ako nasadené snežnice. Medzi nimi je veľmi hustá a dlhá srsť, ktorá chráni pred nahromadením ľadu a zaisťuje tiež stabilitu na klzkom povrchu. Za extrémne chladného počasia slúži skrútený chvost na zakrytie nosa, keď pôsobí ako filter na zohriatie a zvlhčenie vzduchu, ktorý pes vdychuje. Napriek severskému pôvodu sa samojed dobre adaptoval na teplejšie podnebie a znáša i teploty na Floride, v Taliansku alebo v Austrálii. Môže spať vonku, hoci preferuje spanie v dome, potrebuje stráviť podstatnú časť dňa ako milovaný člen rodiny, byť v centre každodenného diania. Prispôsobí sa aj životu v byte, pokiaľ mu doprajeme pravidelné vychádzky. Priaznivci samojedov považujú zanietené zapojenie sa samojeda do života človeka za jeho najväčší prínos. Je nádherným kamarátom a verným ochrancom detí. I keď bol samojed prvým čistokrvne chovaným plemenom saňových psov, ľudia si ho dodnes mýlia s veľkým bielym špicom, napriek tomu že samojed je väčší a silnejší. Špic má iný tvar lebky a iný výraz tváre.

Ako všetky saňové psy, aj samojed bol obdivovaný pre svoju výnimočnú odvahu. Jeho povahu vystihuje známy výrok z obdobia dobývania pólov: "Saňové psy pracujú pre ľudí, samojed pracuje s ľuďmi". Typická je preňho silná potreba mať kontakt s človekom. Vždy je milým spoločníkom šíriacim okolo seba pohodu a dobrú náladu. Plemeno samojed je naozaj jedineč-né. Žiadne iné plemeno nemôže súperiť s jeho veselou povahou. Ľahko sa prispôsobuje rôznym životným situáciám. Občas má sklon "uvažovať" o poveloch svojho pána. Potrebuje trpezlivého a jemného majiteľa. Nemožno ho vycvičiť k agresivite voči ľuďom, lebo je priateľský ku každému. Samojed je pes pre toho, kto má zmysel pre humor a uprednostňuje aktívne trávenie voľného času. Je verný, oddaný, pozorný, neuveriteľne pracovitý a samostatný, a preto sa hodí k človeku s rovnakými vlastnosťami. Samojed je pes, ktorý sa stále usmieva. Usmievavý výraz mu dávajú zdvihnuté kútiky čiernych pyskov. Okrem využitia na polárnych expedíciách sa samojedi používali jako pracovné psy, a to vo Švajčiarsku pri stavbe železnice v Alpách alebo pri zimnom zásobovaní v nedostupných oblastiach. Dnes môžeme samojedov vidieť nielen vo výstavných kruhoch, ale tiež na súťažiach poslušnosti, súťažiach v pasení, agility. Samojedi milujú preteky psích záprahov, skijöring, weight pulling, či dog tracking. Používajú sa aj ako sprievodcovia nevidomých alebo na canisterapiu.

Rovnako ako kočovnému kmeňu Samojedov trvalo dlhý čas, kým sa usadili na jednom mieste, aj plemeno, ktoré vytvorili, putuje dodnes po celom svete. Očarujúca krása a ovládateľný temperament mu zaručil popularitu od východu na západ a od severu na juh. Dnes je samojed milovaným a uznávaným plemenom, za nezaplatiteľné sa považuje jeho objavenie, ušľachtilé pracovné dedičstvo a trvalá láska k ľuďom. V súčasnosti sa samojedom môžeme tešiť na našich vlastných "výpravách" pre všetky vlastnosti a schopnosti, ktoré získali títo prví polárni dobyvatelia. Samojed je silný, krásny, s veľkou túžbou po ľudskej spoločnosti, čo z neho robí najlepšieho priateľa človeka. Voľakedy dobýjal póly, dnes dobýva naše srdcia.


Ing. Rastislav Pavla


Súčasný štandard plemena
Samojed, Samojedský pes (SAMOYED, SAMOJEDSKAJA SABAKA, SAMOJEDINKOIRA)
Štandard FCI č. 212 / 09.01.1999 / GB

PôVOD: Severné Rusko a Sibír
PATRONÁT: Nordic Kennel Union (NKU)
Dátum publikOVANIA pôvodného štandardu: 22.07.1997
Použitie: Saňový a spoločenský pes
Klasifikácia FCI: Skupina 5 Špice a primitívne plemená
Skupina 1 Severské saňové psy
Bez pracovnej skúšky

Krátky historický súhrn:
Názov samojed je odvodený od názvu samojedských kmeňov v severnom Rusku a Sibíri. V južných častiach tejto oblasti sa používali biele, čierne a hnedé škvrnité psy ako pastierske psy pre soby; v severných častiach boli psy čisto biele, mali miernu povahu a používali sa ako poľovné a saňové psy. Samojedi žili spolu so svojimi majiteľmi, dokonca spávali v ich príbytkoch a využívali sa na ohrievanie. Britský zoológ Ernest Kilburn Scott strávil v roku 1889 tri mesiace so samojedskými kmeňmi. Do Anglicka si priniesol hnedé šteniatko psa s menom "Sabarka". Neskôr importoval sučku krémovej farby s menom "Whitey Petchora" zo západnej strany Uralu a snehobieleho psa s menom "Musti" zo Sibíri. Tieto psy a iné psy dovezené bádateľmi boli základom pre západného samojeda. Prvý štandard plemena bol spísaný v Anglicku v roku 1909.

Všeobecný opis:
Strednej veľkosti, elegantný, biely arktický špic. Vzhľadom vytvára dojem silného, vytrvalého, roztomilého, flexibilného, dôstojného a sebavedomého psa.
Výraz, tzv. "úsmev samojeda", je vytvorený kombináciou tvaru a polohy očí a kútikov papule mierne vyhnutých nahor. Pohlavie by malo byť zreteľné z celkového výrazu.

Dôležité proporcie:
Dĺžka tela je približne o 5% väčšia ako výška v kohútiku. Hĺbka tela je o niečo menšia ako polovica výšky v kohútiku. Papuľa je približne taká dlhá ako lebka

Správanie a povaha: Priateľský, úprimný, bystrý a živý. Poľovný inštinkt je veľmi mierny. Nesmie byť plachý ani agresívny. Veľmi spoločenský a nesmie sa používať ako strážny pes.

HLAVA: Silná, klinového tvaru.
Horná časť hlavy:
Lebka: Z pohľadu spredu a v profile iba mierne vypuklá. Najširšia je medzi ušami. Mierne viditeľná ryha medzi očami.
Stop (čelový sklon): Jasne definovaný, ale nie príliš dominantný.

Tvárová časť lebky:
Nos: Dobre vyvinutý, pokiaľ možno čierny. V niektorých obdobiach roka môže pigment nosa vyblednúť na tzv. "zimný nos", na okrajoch nosa však musí byť vždy tmavý pigment.
Papuľa: Silná a hlboká, približne rovnako dlhá ako lebka, postupne sa zužuje smerom k nosu, ani úzka ani ťažká a štvorhranná. Chrbát nosa je rovný.
Pysky: Tesne priliehajúce, čierne a pomerne plné (mäsité). Kútiky papule sú mierne ohnuté nahor a vytvárajú charakteristický "úsmev samojeda".
Čeľuste/zuby: Pravidelný a úplný chrup s nožnicovým skusom. Zuby a čeľuste sú silné. Normálny počet zubov.
Oči: Tmavohnedé, hlboko vsadené, vzdialené pomerne ďaleko od seba, mierne šikmé a mandľového tvaru. Výraz očí je "usmiaty", milý, bystrý a inteligentný. Okraje očí (očné viečka) sú čierne.
Uši: Vzpriamené, pomerne malé, hrubé, trojuholníkového tvaru a špičky mierne zaoblené. Mali by byť pohyblivé, vysoko nasadené; vzhľadom na širokú lebku od seba pomerne vzdialené.

KRK: Silný, strednej dĺžky a hrdo vzpriamený.
TRUP: O niečo dlhší ako výška v kohútiku, hlboký a pevný, ale pružný.
Kohútik: Zreteľný.
Chrbát: Strednej dĺžky, svalnatý a rovný; suky majú o niečo dlhší chrbát ako psy.
Bedrá: Krátke, veľmi silné a zreteľné.
Kríže: Plné, silné, svalnaté a mierne klesajúce (spádité).
Hrudník: Široký, hlboký a dlhý, siahajúci takmer po lakte, rebrá sú dobre klenuté.
Dolná línia: Mierne vtiahnutá k bruchu.
CHVOST: Posadený pomerne vysoko. Ak je pes v ostražitom stave a v pohybe, nosí chvost ohnutý od koreňa smerom dopredu ponad chrbát alebo bok; inak môže chvost visieť, vtedy dosahuje až k pätám.

KONČATINY
HRUDNÉ KONČATINY:
Celkový vzhľad: Dobre postavené a osvalené so silnými kosťami. Pri pohľade spredu rovné a rovnobežné.
Plecia: Dlhé, pevné a klesajúce (spádité).
Horná časť nohy (nadlaktie): Šikmé a priliehajúce k telu. Približne rovnako dlhá ako plece.
Lakeť: Prilieha k telu.
Zápästie: Silné ale pružné.
Záprstie (sponka): Mierne šikmé.
Predné labky: Oválne s dlhými prstami, ohybné a smerujúce rovno dopredu. Prsty klenuté a nie umiestnené príliš úzko vedľa seba. Pružné vankúšiky.

PANVOVÉ KONČATINY:
Celkový vzhľad: Pri pohľade zozadu rovné a rovnobežné, s veľmi silným osvalením.
Stehno: Strednej dĺžky, pomerne široké a svalnaté.
Kolená: Dobre zauhlené.
Priehlavkový kĺb: Pomerne nízko posadený a dobre zauhlený.
Priehlavok: Krátky, silný, vertikálny a rovnobežný.
Zadné labky: Ako predné labky. Vlčie pazúry by sa mali odstraňovať.

POHYB : Výdatný, voľný a bez známok námahy s dlhým krokom. Dobrý dosah predných končatín - tzv.reach a dobrý záber zadných končatín - tzv.drive.

OSRSTENIE
SRSŤ: Bohatá, mohutná, pružná a hustá polárna srsť. Samojed je pes s dvojitou srsťou s krátkou, jemnou a hustou podsadou a dlhšou, hrubšou a rovnou krycou srsťou. Srsť by mala okolo krku vytvárať golier a na pleciach by mala rámovať hlavu, najmä u psov. Na hlave a na predných častiach nôh je srsť krátka a hladká; na vonkajšej strane uší je krátka, odstávajúca a hladká. Vnútro uší by malo byť dobre osrstené. Na zadnej strane stehien srsť vytvára tzv. nohavice. Priestory medzi prstami by mali byť chránené osrstením. Chvost by mal byť výdatne pokrytý srsťou. Srsť suky je často kratšia a má jemnejšiu štruktúru ako srsť psa. Správna štruktúra srsti by mala mať vždy žiarivý povrchový lesk.

FARBA: Čistá biela, krémová (piškótová) alebo biela s krémovými (piškótovými) znakmi. (Základná farba je biela s niekoľkými znakmi.) Farba by nikdy nemala byť bledohnedá po celom tele.

VEĽKOSŤ:
Výška v kohútiku:
Ideálna výška: pes 57 cm s toleranciou ± 3 cm a suka 53 cm s toleranciou ± 3 cm.

CHYBY: Akákoľvek odchýlka od uvedených znakov by sa mala považovať za chybu a závažnosť chyby pri posudzovaní by sa mala určovať v presnom pomere k jej stupňu a vplyvu na zdravie a prospievaní psa.• Viditeľné chyby v štruktúre
• Slabá kostra
• Psy a suky nemajú dostatočne výrazný pohlavný výraz
• Kliešťový skus
• Žlté oči
• Mäkké uši
• Sudovitý hrudný kôš
• Dvakrát zakrútený chvost
• Krátke nohy
• Silne vyklenuté končatiny alebo kravský postoj
• Zvlnená alebo krátka srsť, dlhá, jemná alebo visiaca srsť
• Prílišná rezervovanosť

ZÁVAŽNÉ NEDOSTATKY:
• Zreteľné miesta bez pigmentu na očných viečkach alebo pyskoch

DISKVALIFIKÁCIE:
• Agresivita alebo nadmerná plachosť
• Modré oči alebo rozdielna farba očí
• Predkus alebo podkus
• Uši nie sú vzpriamené
• Iné ako štandardné sfarbenieKaždé zviera, ktoré jasne preukazuje fyzické abnormality alebo abnormality v správaní, by malo byť diskvalifikované.

N.B.: Psy musia mať dva zreteľne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

Všetky potrebné informácie nájdete na: