Tinka

Bakchus, Ja  a Crazy

Moje detičky (Laurika a Nellka) a čierny netopier KITY

Kity a Casy poli dobrý psík

Ja a Casynečka

Koko, Milky a naša Čilinka 

Rada tvrdím že psíčkarstvo je choroba prudko nákazlivá a nevyliečiteľná......

V našej rodine je choroba zvaná psíčkarstvo už od nepamäti.....ale aby to nebolo nekonečné tak spomeniem len na čo si osobne pamätám totiž môj otec mal vždy psa často aj viac. Bola to neoddeliteľná súčasť našich životov. Otec ako bývalý policajt využíval Nemeckých ovčiakov náš prvý psík bola Peginka úžasná sučka ktorá bola nie pes ale člen rodiny ktorý s nami žil celých 12 rokov kým nezahynula na nevyliečiteľnú chorobu popri nej sa u nás vystriedalo množstvo iných NO nakoľko ich otec cvičil a takto celá moja choroba vypukla......

Môj prvý psík bola Tinuška - biely špic moja prvá a platonická láska s tragickým koncom. V 7 rokoch sme museli dať Tinku utratiť .....po nej som už psíka nechcela no nevišlo to začala som chodiť do psieho útulku v Piešťanoch kde som 5 rokov dobrovoľne pomáhala, kŕmila, venčila, robila zbierky časom som sa venovala spolu so sestrou najťažším prípadom ktoré potrebovali resocializáciu....zažili sme množstvo agresie, najčastejšie prameniacej zo strachu. Som veľmi pyšná že aj vďaka nám si našli domov aj tzv. stratené prípady ktoré mali predpoklad stráviť celý život v útulku.  Samozrejme našli sa tam  prípady ktoré potrebovali zvláštnu starostlivosť ako CRAZY mesačné šteniatko ktoré by samé v útulku neprežilo a    " choroba sa začala zhoršovať". Takže cestujeme domov "dočasne kým nepodrastie" samozrejme že na stálo no v pomáhaní útulkáčom som neskončila a keď Crazy podrástol chodil so mnou. O pol roka sa objavil BAKCHUS ďalší nechcený drobec ktorý potreboval opateru "dočasne" a zrazu sme mali dvoch dočasných kamošov .....o xy rokov keď som si založila rodinu bolo jasné že deti nemôžu vyrastať bez 4 nohého priateľa na výstavisku v Nitre si nás vybrala KITY "čierny netopier" a keďže sme sa sťahovali do domu tak to chcelo aj strážcu Cassy Poli Dobrý psík úžasná NO vďaka ktorej som sa dostala do super kynologického klubu v Pobedíme a aktívne som s ňou začala športovať . Cassy nám žiaľ ako 4 ročnú ukradli, viac ako rok sme ju hľadali až prišiel čas zmieriť sa s tým že ju bude milovať niekto iný...... momentálne máme čivavku ČILINKU-postelový maznáčik no moje srdce vždy patrilo veľkým psom a jedného krásneho predvianočného dňa som objavila Samojeda. Boli sme sa pozrieť na Coca-cola kamión a tam  boli 2 nádherné bielučké guličky od ktorých som nevedela odtrhnúť ani jedno z mojich detí  v tú chvílu bolo rozhodnuté náš nový psík bude Samojed samozrejme po podrobnom naštudovaní všetkých potrebných informácii o tomto úžasnom pôvodnom plemene......po pár mesiacoch som ako darom z neba našla MIUŠKU bola to láska na prvé oblíznutie. A tak sa náš svet začal točiť v úplne inom smere. Viem že nič lepšie nás nemohlo stretnúť. Stali sme sa členmi Samojed Klubu Slovensko kde sme skutočne šťastný s úžasnými ľuďmi dokonalými psami a najkrajšími stretnutiami ktoré sú vždy nezabudnuteľné .....Týmto ľuďom patrí moja obrovská vďaka nikdy som sa nikde takto necítila je to naša druhá rodina. Povedala by som že ľudia ktorý majú samojedov sú nakazený ich láskavosťou, srdečnosťou a optimizmom proste samojedi z nás robia lepších ľudí. Moje najväčšie ďakujem patrí Emili Múdrej ( Xsara´s hope ) bez nej by asi moja chovateľská stanica neexistovala.. Emily mi zo všetkým pomohla všetko my vysvetlila a množstvo vecí ma naučila a verím že sa ešte mnohé naučím.......Ďakujem

Samozrejme Ďakujem aj celej mojej rodine za podporu, pomoc a lásku

Nana ( Sestriná sučka) Čilinka a Miuška